V Tatrách Hrnčiarstvo patrilo medzi najrozšírenejšie a najstaršie remeslá vôbec. Jeho začiatky siahajú do predhistorických dôb. Tvárnosť hliny a jej bohatý výskyt umožňovali človeku už od najstarších čias výrobu rôznych úžitkových predmetov. V nich sa odráža spôsob života, úroveň výroby, kultúra a umenie našich predkov.

Hrnčiari vyrábali hlinené nádoby do domácnosti. Ich sortiment bol rozmanitý a mal tatranské prvky. Boli to najrôznejšie hrnce, hrnčeky, mliečniky, čutory, cedáky a odkvapkávače na syr, rajnice, misy, taniere, krčahy a džbány na nosenie potravín, zásobnice, banky na mútenie masla, dvojité obedáre tzv. dvojnice (nosilo sa v nich jedlo na pole), pekáče, hlinené formy na pečenie, napájadlá pre hydinu, včelárske okurovadlá, nádoby na výrobu sviečok, kahance, kalamáre, ba v niektorých našich mestách aj kachle a kachlice, kvetináče, vázy, hlinené píšťalky, hlinené hračky a figurálne práce, ktoré zobrazovali zvieracie i ľudské postavy, ako pastierov, muzikantov, zbojníkov atď.

Aj napriek tomu, že toto remeslo v období rozvinutého feudalizmu bolo na Slovensku zvlášť rozšírené, neexistujú žiadne písomné doklady (okrem údaja o udelení štatútu z roku 1475, hrnčiarskemu cechu v Bardejove), alebo sa aspoň písomnosti nezachovali o existencii stredovekého hrnčiarskeho cechu. Z tohto vyplýva aj to, že majstri tohto odboru patrili spravidla medzi najchudobnejších remeselníkov a na zakladanie vlastných samostatných cechov nemali prostriedky. Ani hrnčiarstvo v Tatrách nebolo výnimkou. No príčinou neskorého zakladania cechov môže byť aj skutočnosť, že dedinskí hrnčiari svojimi výrobkami zásobovali aj mestá. V novoveku sa hrnčiarstvo natoľko zintenzívnilo, že si začali zakladať cechy takmer na celom území Slovenska (Šamorín r. 1540, Spišské Podhradie r. 1547, Prešov r. 1550, Kežmarok r. 1556 (Tatry), Košice r. 1556, Trnava r. 1567, Bratislava 1569 atď.) Dedinské cechy na vidieku vznikali až v 17. – 18. storočí (Brezany r. 1600, Beluša r. 1659, Pozdišovce r. 1743, Prašice r. 1724, Bánovce nad Bebravou, výrazná bola aj Pukanecká hrnčiarska dielňa, známa precízne tvarovanými výrobkami s pomerne tenkým črepom).

Základom práce hrnčiarov bola príprava vhodnej suroviny, čiže hrnčiarskej hliny. Hrnčiari hlinu najprv vykopali a nechali odležať. Aj vo Vysokých Tatrách boli bohaté zásobiská. Pred použitím hlinu starostlivo spracovali a zbavili nečistôt. Aby zhotovené predmety pri vypaľovaní nepopraskali, do vymiesenej hliny pridávali trochu soli. Výroba hrnčiarskeho výrobku začala tým, že si hrnčiari položili potrebné množstvo už vypracovanej hliny na vrchnú dosku hrnčiarskeho kruhu a nohou roztočili spodný kruh. Mokrými rukami potom urobili v strede hliny jamku a za stáleho točenia kruhu ju vyťahovali do výšky, šírky a hrúbky. Okrem hrnčiarskeho kruhu nemali hrnčiari takmer nijaké nástroje. Konečnú podobu výrobku dotvorili už len drevenou alebo kovovou špachtľou, nožom či šablónou. Po dokončení výrobku kruh zastavili a tenkým drôtom odrezali od kruhu. Drevenou lopatkou preniesli čerstvo vyrobený výrobok na policu, kde ju pomaly sušili. Dostatočne vysušené hrnčiarske nádoby ďalej ešte glazovali a vypaľovali, aby výrobky neprepúšťali vodu, aby boli tvrdé, hladké a lesklé. Potrebnú glazúru si hrnčiari pripravovali sami podľa vlastných receptov. Recept patril do výrobného tajomstva každého cechu. Na vypaľovanie sa najskôr používali poľné pece, neskôr si hrnčiari stavali pece za svojimi dielňami. Do hrnčiarskej pece sa zmestilo približne 40 až 50 rôznych hrnčiarskych nádob. Tie sa vypaľovali pri teplote 900 až 950 °C. Výrobky v peci sa ukladali tak, aby na ne čo najviac pôsobila teplota. Predným otvorom v peci sa zakúrilo a potom sa otvor zamuroval. Oheň v peci najprv zosilňoval, vtedy boli výrobky žeravé, potom sa intenzita ohňa zmierňovala a nakoniec sa výrobky nechali vychladnúť. Zamurovaný otvor v peci opäť otvorili a vypálené výrobky z pece vybrali. Celý proces vypaľovania trval asi tri dni. Ešte aj dodnes nájdeme zachovalé dielne aj vo Vysokých Tatrách, kde sa konajú aj rôzne výstavy a workshopy počas celého roka.

Svoje majstrovstvo vo väčšine miest na Slovensku preukazovali hrnčiari zhotovením štyroch typov nádob, pričom každý typ musel byť vyrobený z jedného kusa hliny. Hrnčiar musel na otáčajúcom sa kruhu vytiahnúť jeden hrniec, džbán, misu a dvojnicu.

V Košiciach mali svoj prvý cech od roku 1544. Najstaršie písomné doklady košických hrnčiarov však boli zničené pri veľkom požiari v roku 1556. Tak roku 1574 vydala mestská rada pre košických hrnčiarov nové artikuly. Tie boli vypracované na základe starého štatútu.

Podmienky prijatia do košického cechu hrnčiarov boli takéto : uchádzač musel najprv dva týždne zadarmo pracovať u cechmajstra, potom po predložení rodného a výučného listu musel vyhotoviť hrniec vysoký 3 piade a 4 prsty a nádobu na obar. Všetky tieto nádoby mal podľa cechového poriadku vyrobiť za 1 deň, od 6 – 7 hodiny ráno do 12 hodiny na obed. Ďalšou podmienkou k prijatiu do cechu bolo získanie meštianskeho práva, zaplatenie vstupnej taxy vo výške 2 toliare do cechovej pokladne a 25 denárov za “užívanie práva na hlinu”. Z písomných prameňov košických hrnčiarov sa dozvedáme aj to, že tovariš v cechu mal okrem každodenného vyhotovovania hrnčiarskych výrobkov povinnosť každý pondelok pripraviť toľko hliny, aby vystačila na celý týždeň. Tovarišovi majster platil týždennú mzdu 12 – 14 fenigov, najviac však 16 fenigov.

Na majstrovskej skúške dozerali traja až šiesti majstri z poctivého cechu, ktorí prácu posúdili a napísali o nej zápisnicu. Samotná skúška trvala dva dni. Skúšaný, budúci majster musel počas trvania skúšky hostiť skúšobnú komisiu. Potom na základe ústneho referátu členov cechovej komisie sa udeľovala, v prítomnosti všetkých členov cechu majstrovská hodnosť, a to pri otvorenej cechovej pokladnici, do ktorej novozvolený majster mal hneď prispieť 10 zlatými.

Cechmajstri, v tomto remesle okrem toho, že museli dbať o dobré meno cechu, opatrovali pečať a pokladnicu, zvolávali zhromaždenia majstrov, dozerali na kvalitu výrobkov a sledovali najmä to, či sú dostatočne vypálené. Hrnčiari pracovali od 4 hodiny ráno do 7 hodiny večer a v sobotu do 5 hodiny popoludní.

Hrnčiari boli povinní každý rok pred prvým zasadaním novej mestskej rady zaplatiť mestu za prenájom hliniska 1 zlatý a 1 veľký hrniec. Ďalšou zaujímavosťou tohto cechu je, že na konci každého roka vykonávali pre poriadok cechové “rácie”, čiže preskúmavanie účtov.

Hrnčiari svoje výrobky predávali na trhoch a jarmokoch rozložené na zemi. Patrónmi cechu boli svätý Florián, ktorého používali aj ako symbol a svätý Goár – kňaz a pustovník. Niektoré pramene uvádzajú, že hrnčiari si za svojich ochrancov zvolili aj Adama a Evu. U všetkých spomenutých patrónov ide o úzke spojenie s hlinou. Stvorenie Adama z hliny, hrnčiarsky hrniec v rukách svätého Goára a Floriána.
Viac sa dozviete na výlete s nami, prípadne na jednom z našich workshopov, ktoré organizujeme vo Vysokých Tatrách a Západných Tatrách.

Tešíme sa na Vašu účasť, prípadne Vám radi zodpovieme na Vaše otázky.